Dátum a čas

Dnes je pondelok, 26.6.2017, 15:58:00

Aktuálne počasie

<<
>>
dnes, pondelok 26. 6. 2017
24 °C 15 °C
mierny dážď, slabý severozápadný vietor
vietorSZ, 1.86m/s
tlak957.64hPa
vlhkosť70%
zrážky3.5mm

Navigácia

Obsah

História Obce Riečka

 

Od histórie po súčasnosť

Riečka patrí k tým obciam, ktoré vznikli a vyvíjali sa v kontexte so spoločenskými, historickými procesmi v regióne. Vzhľadom na svoju polohu vždy existovala akoby na okraji diana a jej prítomnosť v dejinách bola celé desaťročia anonymná, avšak historicky zmysluplná. Listinou z roku 1255 kráľ Belo IV. obdaroval Banskú Bystricu veľkými právami a výsadami, najmä pre banícky priemysel. Banská Bystrica sa predstavuje už ako hotové a zriadené mesto, ktoré sa stalo hlavným centrom baníckeho priemyslu. V banských podnikoch sa pri ťažbe spotrebúvalo i veľa dreva. Môžeme predpokladať, že aj riečanská dolina bola dodávateľom dreva. V priestoroch Riečky teda mohli žiť ľudia na stanovištiach, v kolibách, ako lesní robotníci. V roku 1359 sa objavuje Riečka v listinách mesta Banskej Bystrice, kde vystupuje pod názvom Zvolenská Riečka. Historickú oporu nemala oslava 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci (r. 1228), ktorá sa konala 2.-3.9.1978 - išlo o mýlne stotožnenie Riečky s rovnomennou lokalitou z písomného prameňa, ktorý sa dotýkal celkom iného regiónu. Ako riadna obec bola založená neskoršie v XV. storočí v súvislosti s rozvojom baníctva a hutníctva.

Prvá písomná zmienka o obci Riečka je z 26. mája 1455. Štefan Jung si v zmienke dáva do zálohu dom na námestí (v Banskej Bystrici), majer a dediny Kostiviarsku, Jakub, Uľanku a Riečku (písaná ako RACZKA). Jungovci boli bohatou, váženou rodinou. ktorá bola prítomná v rozhodujúcich orgánoch mestskej samosprávy.

V r. 1466 Štefan Jung predal svoj majetok Jánovi Ernstovi a kráľovskému komorníkovi Jánovi Thurzovi. Ernstovci nemali záujem o banskobystrické majetky. Ján Ernst ho dal do prenájmu na 22 rokov Jánovi Thurzovi a potom na 5 rokov Alexejovi Thurzovi. Podľa listiny z roku 1473 uhorský kráľ Matej Korvín daroval Riečku (RECHKA) matke Jána Korvína, Barbare.

Posledná zmienka o Riečke (RECZKA) je z obdobia pred baníckym povstaním z 25. augusta 1522. Podľa nej Eva, vdova po Ondrejovi Jungovi odstupuje Jánovi Ernstovi svoje majetkové práva v Banskej Bystrici.

Veľmi závažné informácie o počiatku Riečky sú zachytené v dokumente z 13.3.1466 o tom, že Riečka od nepamäti (t.j. pamäť jednej generácie - zhruba 100 rokov) patrila k "domu Karlovcov". Karlovci boli veľmi zámožným a váženým meštianskym rodom. Niet dokladov o dedení, o získaní majetku kúpou. Karlovci mohli prísť k majetku v čase, keď nebol "obsadený " potenciál regiónu. Tieto skutočnosti oprávňujú posunúť počiatky Riečky do druhej polovice 13. storočia a konštatovať, že patrí k najstarším obciam.

Riečka putovala zo zálohy, do vlastníctva a prenájmu až sa stala vlastníctvom Thurzovsko-Fuggerovskej spoločnosti a po nej eráru banskej komory. Komora sa zaoberala štátnou správou baní, hút, lesov a iných nehnuteľností.

Veľký a dotiaľ nevídaný rozvoj baníctva sa pripisuje tomu, že si Ján Thurzo z Krakova získal od kráľa Vladislava II. (1496) povolenie na stavanie taviarní. Celé okolie Banskej Bystrice malo teda banícky charakter. Podľa "limitácie" (ustanovenia vrchnosti) komory mali a vykonávali rôzne povinnosti : vozili meď, rudu, "trojáky", uhlie, striebro, olovo, drevo, ale aj kosili lúky, sušilo sa seno, chodilo sa hrabať, chodilo sa na osobné služby do komorského domu. V tomto období v Riečke žili dve majoritné skupiny obyvateľov živiace sa buď železiarskou (napr. dom Jána Trnavského, Jána Havrla....), alebo gazdovskou prácou (napr. dom Jána Dlhoša, Mateja Speváka...).

Prvá polovica 19. storočia vykazuje dynamiku vývoja miestneho obyvateľstva a doslova populačnú explóziu, ale aj sociálne pohyby a prepady. V roku 1829 bolo v Riečke zapísaných 109 domácností (poddanských, železiarskych, podželeziarskych, uhliarskych, chovateľov volov, držiteľov koní, chovateľov kráv a oviec).

Podľa zápisu z kanonickej vizitácie vykonanej 22.6.1829 nebol v Riečke kostol. Kostol sa zrútil v roku 1811. Bol postavený z dreva, nemal povaly, podlahy, steny neboli vymaľované. Nikto ho nesvätil, bol iba požehnaný. Cintorín nebol okolo kostola, ale od založenia obce je na kopci za dedinou. V strede obce je zvonica. Vo zvonici sú dva zvony. V roku 1807 Banská Komora v Banskej Štiavnici, ako patrón, povýšila Riečku na samostatnú farnosť. V dôsledku zrútenia kostola, Riečku pridelili pod dočasnú správu do Tajova. Veriacim bolo ťažko dochádzať do kostola, a tak sa začalo so zbierkou. Konečný nový kostol bol postavený v roku 1858 a konzekroval ho v roku 1858 biskup Dr. Štefan Moyzes. Bol zasvätený p. Márii.

 

Prvý súpis domov, domácností a obyvateľov Riečky sa realizoval v roku 1869. Tieto údaje slúžia len na rámcovú orientáciu o bytových podmienkach z polovice 19. storočia. Možno z nich vydedukovať, že Riečania výrazne prekonali štandard známy z horských a podhorských oblastí regiónu. Obyvateľstvo sa venovalo predovšetkým chovu kráv, oviec. Zanikla funkcia Riečky ako "vnútrozávodného" prepravcu banských a hutníckych potrieb. V čase súpisu žilo v Riečke 641 obyvateľov, t.j. 136 domácností. Na jednu domácnosť pripadalo 4,7 osôb. Najviac mužov bolo zamestnaných v hutníctve. Ďalšie domácnosti sa živili uhliarstvom, obrábaním pôdy, nádenníctvom alebo z viacerých prameňov. Skoro celá populácia bola domácej proveniencie ("rodení" Riečania).

Obec sa konštituovala až po zrušení, zániku zemepanskej závislosti (1848) a so zavádzaním inovovaných modelov verejnej správy (župa, slúžnovský okres) v dôsledku ústavných zmien v rokoch 1860,1867. Situáciu v Riečke charakterizuje fakt, že obec nemala žiadne komunálne vlastníctvo, nedisponovala vhodným a pomerným rozložením pôdnych fondov. Výkonným orgánom obecnej samosprávy bolo obecné zastupiteľstvo a obecné predstavenstvo, ktoré tvoril starosta obce a I. a II. prísažný. V súvislosti so zriaďovaním obce Riečka k r. 1873 sa začal viesť PROTOKOL, do ktorého sa zapisovali všetky záležitosti, o ktorých rokovalo obecné zastupiteľstvo.

Obec Riečka sa ako verejnoprávny a samosprávny inštitút zriadila prijatím obecného štatútu. Kľúčové bolo priznanie charakteru obci. Riečka bola kvalifikovaná ako "malá obec". Štatút dovoľoval prijať do obecnej komunity každého, kto získal v obci nehnuteľný majetok, alebo prevádzal remeslo, či živnosť. Úradnou symbolikou obce bola úradná pečiatka, ktorá sa prvýkrát objavuje v Protokole 6.4.1888. Kruhopis na pečiatke je maďarský. V strede pečiatky je erb obce - prekrížená kosa a hrable.

V roku 1910 v Riečke bývalo 558 osôb. Nepôsobil tu nijaký uhorský štátny úrad, maďarizačné snahy, presadzované cez miestnu rím. kat. školu neuspeli. V Riečke nebolo ani dislokované, ani uhorské vojsko. K významným občianskym právam patrilo aj právo spolčovať sa. Údajne od roku 1905 existoval v obci mládenecký spolok, osvetový krúžok, vznikla Roľnícka jednota (1920), Slovenská liga (1922), Potravné družstvo (1903). Z občianskych práv treba uviesť právo na vzdelanie v materinskom jazyku. Zavedená bola 8-ročná povinná dochádzka. Československo nadviazalo na inštitúty uhorskej verejnej správy a rešpektovalo aj princíp samosprávy.

Situácia Slovenska v r. 1938 nemohla neovplyvniť dianie v Riečke. Najvplyvnejšou stranou bola v Riečke Slovenská ľudová strana. Okresný úrad zakázal činnosť miestnej organizácii Komunistickej strany Československa v Riečke. Následne bola založená Hlinkova garda (r. 1938). Nová Slovenská republika (z 21.8.1939) akceptovala už zabehnutú samosprávu obcí. V Riečke sa riešili rôzne otázky - výstavba cesty, vymaľovanie kostola, zavedenie telefónu, udržiavanie verejných studní, vodovody, knižnica, služobný byt pre učiteľa, verejné kúpalisko, betónové hnojiská atď.

V roku 1943 sa ohlásila II. svetová vojna. Počas Radvanského jarmoku (začiatkom septembra) v nočných hodinách preleteli lietadlá a zhodili bomby kdesi na Žltých pieskoch v Banskej Bystrici. Vojna si vyžiadala i prvú obeť - na východnom fronte padol Štefan Dlhoš. Obyvatelia Riečky začali vážnejšie pociťovať dôsledky viazaného hospodárstva a obmedzených občianskych práv. Okrem povinnej dodávky mlieka, obec mala odovzdať 15 kráv. Zakazovali sa spoločenské podujatia. Koncom leta 1944 vtrhla aj do Riečky II. svetová vojna. Na politické zmeny, ktoré prinieslo SNP obec reagovala oneskorene - až 18.9.1944 vznikol miestny národný výbor. V Riečke sa objavili postupne nemecký vojenský oddiel z Rakúšanov, nemecká motorizovaná jednotka i nemecký oddiel. Prvá osloboditeľská hliadka bola rumunská. Stav ohrozenia trval až do 4.4.1945.

Po skončení vojny mala obec veľký problém so zásobovaním. Obnovilo sa viazané hospodárstvo a "na prídel" sa dostávali ďalšie životné potreby.

Obdobie po februári 1948 sa označuje za obdobie budovania základov, rozvinutej, vyspelej socialistickej spoločnosti. Riečka nemohla v takýchto spoločenských podmienkach zostať svojskou komunitou. Avšak toto obdobie zanechalo aj trvalé hodnoty v podobe architektonického stavu obce. Najťažším dedičstvom obdobia totality je úbytok miestneho obyvateľstva a jeho veková štruktúra. V rámci verno-spoločenskej organizácii fungovali hasičský zbor, mládežnícka organizácia. V r. 1948 sa utvorila pobočka Zväzu čsl. žien. Existovala ovocinárska spoločnosť. V marci 1950 vznikla pobočka Zväzu priateľov ZSSR. Pôsobili tu i organizácie ako Československý kríž, telovýchovná jednota SOKOL. Utvoril sa i výbor žien a Zbor pre občianske záležitosti. V obci fungovala osvetová beseda, obecná knižnica, základná škola, materská škola. Z ďalších aktivít patrí popredné miesto divadelnej ochotníckej činnosti. Najaktívnejším športom v obci sa stal futbal. Športový klub bol založený v r. 1950.

 

Z ekonomických deformácií socializmu najvážnejšou bola postupná blokácia samozásobovania a následná likvidácia súkromného vlastníctva pôdy, maloroľníctva a zásobovacej hospodárskej aktivity zamestnaných. Už v r. 1949 vzniklo Jednotné roľnícke družstvo (JRD).

Výrazný úbytok obyvateľstva badať v rokoch 1890-1921 (ubudlo 132 osôb). Revitalizáciu obyvateľov Riečky priniesla Československá republika, Slovenská republika a obnova československej štátnosti. Za roky 1921-1961 pribudlo v Riečke 112 osôb. Politická snaha o urbanizáciu a následné obmedzovanie, dokonca aj prirodzených možností spôsobili úbytok obyvateľstva v posledných 30-tich rokoch (r. 1970 - 1991). Ubudlo 112 osôb.

V r. 1961 bolo v priemysle zamestnaných 184 osôb (60% zamestnaných) a v poľnohospodárstve 116 osôb (35 % zo zamestnaných). V r. 1980 ekonomicky aktívnych obyvateľov bolo 314, zamestnaných bolo 56,7 % obyvateľov. V r. 1991 bolo ekonomicky aktívnych len 257 osôb, čo je 51% z populácie. V r. 1961 obyvatelia boli angažovaní predovšetkým v lesníctve a poľnohospodárstve.

V rokoch 1970, 1980, 1991 zaznamenávame výrazný pokles počtu zamestnaných v poľnohospodárstve. Na tomto fakte sa podpisuje LIKVIDÁCIA poľnohospodárskej malovýroby, združstevňovanie a poštátňovanie pôdy. Signifikantný je aj pokles zamestnanosti v priemysle.

Koncom roka 1989 vstúpila Československá socialistická republika a s ňou aj Slovensko do novej historickej etapy. Aj v Riečke sa nová etapa zviditeľnila predovšetkým vo verejnopolitickom živote. Prvou starostkou sa stala nezávislá kandidátka Anna Longauerová. Hlavnou úlohou pre výkon obecnej samosprávy bolo dať jej novú legislatívu a zabezpečiť pre ňu finančné prostriedky.

Po uplynutí volebného obdobia v r. 1994 boli opäť komunálne voľby. Za starostu bol zvolený Ing. Marián Spišiak (za KDH). Predstavenstvo obce plynule nadviazalo na plnenie rozpracovaných úloh z predchádzajúceho obdobia a začalo riešiť nové požiadavky, či stanovené úlohy ( výstavba nových trafostaníc, znovuobnovenie obecných symbolov, rozširovanie telefónných staníc...).

V decembri 1998 sa v Riečke opäť konali voľby do obecného zastupiteľstva. Poslancami sa stali: Ing. Milan Rajčok (KDH), Jozef Holub (SDĽ), Lýdia Škultétyová (KDH), RNDr. Ján Spišiak (KDH), Anna Mikulová (KDH), JUDr. Ružena Roštárová (KDH), Ernest Dlhoš (HZDS), Ľubica Rusková (SDĽ), Ján Petráň (HZDS).

V roku 2002 sa o pozíciu starostu Riečky uchádzali dvaja kandidáti - Ing. Marián SPIŠIAK a Bohuš ČERMÁK. Starostom obce sa opätovne stal Ing. Marián Spišiak. Poslancami boli po zvolení: Ing. Milan RAJČOK, RNDr. Ján SPIŠIAK, Jozef HOLUB, Lýdia ŠKULTÉTYOVÁ, Ľubica RUSKOVÁ, Juraj KRNÁČ, Ing. Ladislav BRUOTH.